"Len čo som sa rozhodla každý deň meditovať, život sa mi niekoľkokrát obrátil a ja som sa opäť dostala do víru udalostí (namiesto naopak). Poslednú dobu som pod veľkým tlakom, ktorý sa začína prejavovať aj na fyzickej stránke (aj autoimunitou)... v skutočnosti vidím v zvládnutí druhej lekcie v Astrálnej akadémii nádej a ten správny smer, ako moju situáciu ukončiť. Len je to, akoby ma držali štyria silní bodyguardi a nechceli ma nechať v prítomnom okamihu, v pokoji, dýchať... Máte pre mňa prosím radu?"
V momente, keď sa rozhodneme v našom živote urobiť akúkoľvek zmenu, prichádza úplne automaticky spätná reakcia v podobe pochybností o rozhodnutí a naša myseľ dokáže vyprodukovať množstvo pomerne dobrých argumentov, prečo to, o čo sa snažíme, je hlúposť, a mali by sme ísť robiť niečo užitočnejšie, v lepšom prípade dokážeme vymyslieť alternatívu nášho rozhodnutia, ktoré bude „určite oveľa lepšie“.
Poďme si vziať konkrétny príklad: Ráno si sadneme do meditácie a nastavíme si budík na 10 minút. Urobili sme rozhodnutie, že budeme 10 minút meditovať. S touto myšlienkou si sadáme, zatvárame oči a začíname pozorovať naše myšlienky. Približne tak za 3 až 5 minút prídu myšlienky: „Čo tu robím? Takto strácam čas, keď ešte musím umyť riad. A aj tak sa takto meditovať nenaučím, zajtra skúsim niečo iné.“ A tak vstávame a ideme žiť v starom automatickom režime. Kam zmizlo naše pôvodné rozhodnutie o iba 10 minútach, ktoré si venujeme?
Ešte pred pár minútami nám prišla meditácia ako to najlepšie, čo pre seba môžeme urobiť, a teraz si myslíme, že je lepšie ísť umyť riad. Prečo vyhrala naraz úplne protichodná myšlienka?
Predstavme si našu myseľ ako domček veľmi plachého a podozrievavého trpaslíka. Žije si vo svojom domčeku celkom spokojne a pokojne 18 rokov, 25 rokov, 30 rokov (koľko máte vy?) a každý deň používa tie isté veci. Miluje poriadok, a tak každú činnosť aj vec zabalí do úhľadného balíčka s mašličkou a menovkou a priradí tomu čestné miesto vo svojom domčeku. Má tak istotu, že to, čo sa nachádza vo vnútri jeho domčeka, je bezpečné a zabezpečuje mu životný komfort, na ktorý je zvyknutý. Raz si nám však sťažuje, že sa chce naučiť angličtinu. A tak my za ním jedného krásneho dňa prídeme a s nadšením mu podávame do domčeka učebnicu angličtiny.
Trpaslík je trochu zmätený, vystrašený, ale zároveň nadšený. Ale než si tú učebnicu úhľadne zabalí a dá jej mašličku s menovkou, nechá ju niekoľko dní ležať na stole a dôkladne ju pozoruje. „Už teraz mám v domčeku málo miesta, ešte hľadať miesto pre nový balíček. To mi tak chýbalo.“ A tak uplynú 3 dni, kedy sa nadšene učíme nové anglické slovíčka. Ale potom príde na lámanie chleba a trpaslík začne byť neistý. „Tyjo… on to asi myslí s tou angličtinou vážne. Ja ale nechcem hľadať nové miesto. Veď takto, ako tu žijem, je mi dobre. Čo sa tu deje? Toto nemôžem dopustiť. Ja u seba v domčeku nič meniť nebudem a tá učebnica musí okamžite preč.“
A tak sa trpaslík zbalí a ide si s nami pohovoriť. Ako? Hovorí k nám cez naše myšlienky, naším hlasom… je veľmi zákerne. On veľmi dobre vie, že keď za nami príde a vynadá nám, tak ničoho nedosiahne, na toto sa musí strategicky, postupne, milo. A tak začne: „Už si sa naučil 100 nových slovíčok, dnes si si môže dať pauzu. Včera bol naozaj náročný deň a aj tak by som sa na to dostatočne nesústredil.“ A trpaslík sa raduje. Pre dnešok vyhral a zajtra pokračuje. „Málo som sa vyspal a musím si oddýchnuť pred schôdzkou. Radšej si dám čaj a pustím si hudbu. Učiť sa budem zajtra.“ Juchůůůů… 2:0 pre trpaslíka.
A takto trpaslík pokračuje pár dní, väčšinou mu stačí týždeň, potom už prestaneme angličtine venovať pozornosť a on tak môže učebnicu vypratať z domčeka. Vyhral! Bude žiť ďalej vo svojej chalúpke, tak ako je zvyknutý, a nič nebezpečné tam nepustí. Čo ak by sme sa naozaj naučili angličtinu? To potom budeme cestovať? Spoznávať nových ľudí? Čítať cudzojazyčné články? To mu tam budeme neustále nosiť nové a nové veci, ktoré on bude musieť zabaliť, pomenovať a nájsť nové miesto v tom preplnenom domčeku? Nene… toto nie… zostaneme pekne tam, kde sme, v našom starom domčeku, zóne komfortu.
Nech už k nám náš vnútorný trpaslík hovorí akokoľvek, používa najlepšie argumenty, my si musíme ísť každý deň za svojím cieľom. Každý deň znova urobiť ono rozhodnutie, že chceme žiť lepším životom a nad naším trpaslíkom vyhrať. On čoskoro pochopí, že zabaliť novú vec nemusí byť otrava, a naopak si to môže užiť a z protivného podozrievavého trpaslíka sa zmení na nadšeného šťastka, ktorý víta každú novú príležitosť.
Tak sme presvedčili nášho trpaslíka, aby s nami ťahal za jeden povraz. Lenže nastáva ďalší a o to väčší problém. Tento pôvodný zapšklý trpaslík nie je na tomto svete sám. On je obklopený ostatnými zapšklými trpaslíkmi, ktorí si doteraz spoločne spokojne žili v dedine, kde každý má svoju úlohu a všetko tu funguje ako po masle. Nič meniť. Lenže náš trpaslíček začal meniť svoj domček.
On sa dokonca začal usmievať a učiť sa nové veci! Čo ak sa zbláznil a bude ich ohrozovať! To nemôžu starousedlíci dopustiť! A tak podľa toho, aké sú povahy, začnú nášho trpaslíka pekne prehovárať, aby sa vrátil späť. Niektorí prehovárajú, iní začnú nadávať a útočiť, niekto nenápadne prestavuje domček nášho trpaslíka. Urobia úplne čokoľvek, len aby boli v bezpečí starej dediny. A čo má robiť chudák náš veselý trpaslík? Má niekoľko možností:
Nestačí zmeniť len našu vedomú myseľ, ale aj nášho vnútorného podvedomého trpaslíka a následne presvedčiť všetkých trpaslíkov v dedine, že naše správanie je bezpečné. Nie je to ľahká cesta, ale ak vytrváme, tak aj tento príbeh o nás a našom trpaslíkovi môžeme ukončiť vetou: „Žili spolu šťastne až do smrti.“
Tipy ako ho prehovoriť, aby ťahal za jeden povraz - tu.
"No super, konečne mám jasno, konečne mi to niekto vysvetlil..TRPASLÍK..to je to, čo ma ovláda :-D A odteraz o ňom viem a mám ho v hľadáčiku, už sa za nič neschová, jeho hra je odtajnená ...skvelééé, ďakujem." Daniela
"Podobného trpaslíka mám tiež" Jitka
"Prečítala som si článok s obsahom pojednávajúcim o TRPASLÍKOVI. A zrazu som pochopila, že je to celé o mne, pre mňa a môjho trpaslíka . Ďakujem, ďakujem, ďakujem (mimochodom výborná metafora – trpaslík a domček – darčeky, mašličky, zabaliť, uložiť) , vrátilo ma to krásne späť…(mala by som variť večeru, vybalit nákup, poslať faktúry, ale ja si idem s radosťou písať e-mail pre Vás .., usmievam sa, vonku ešte svieti slniečko, šteká pes a mne je krásne..) Cítim sa komfortne, nádherne, slobodná..Všetko počká a ja si užívam toto písanie.
Môj trpaslík hovorí, napíšeš to zajtra, no a zajtra povedal: “hele vôbec nevadí, dnes to už nestihneš, napíšeš to zajtra – to je tiež deň, no a potom prišlo ďalšie zajtra. A on hovorí „hele dnes toho máš veľa, ono to ešte ten jeden deň počká, keď to vydržalo doteraz“. A potom prišla návšteva a potom sme išli na výlet a potom som prišla neskoro a chcelo sa mi spať, potom išla do práce, potom nákup, upratovanie, pranie, umývačka atď. atď..apod. A teraz som pochopila, že to je jeho výborná taktika. Nenadáva, nezlobí sa, nekričí, len odsúva a odsúva a vysvetľuje, prečo odsúva..Je to skrátka malý Lumpík a vie v tom výborne chodiť a pekne trvalo, kým som odhalila jeho taktiku. Vďaka Vám, čo ste na neho ukázali prstom a potom som ho hneď spoznala a uvidela…teraz už sa mi za nič a za nikoho neschová ..mám ho v hľadáčiku.. už mu na to neskočím.. " Daniela
:D" DominikaPrekonanie Trpaslíka "Pre mňa bola táto ranná meditácia výzva. Dlho som vnímala obrázky meditujúcich mníchov uprostred davov, tak veľmi som to chcela skúsiť! Ako to dokážu? Len tak byť? Na začiatku som našla počas minúty dvadsať výhovoriek prečo to nejde, a prekvapením pre mňa bolo, že sa hanbím. Ako na mňa budú pozerať? Čo budú hovoriť? A tak, uprostred rodiny som nahlas povedala, idem meditovať. A ono to nikoho nezaujímalo. Syn si sadol na mňa a bol spokojný, babička si sadla vedľa mňa a čítala si, rodičia si robili kávu a viedli ranný rozhovor a do toho sem tam prišlo aj sústredenie na dych:-) ale každý deň je to jednoduchšie. Veď len prax robí majstra:-)"
Aneta, Astrálna akadémia ročník 2016
Sálala zo mňa silná negatívna energia. Tá žena, o ktorej som písal na začiatku tohto odseku, to nakoniec odo mňa schytala v plnej paľbe, za čo sa hanbím aj teraz, keď si na to spomeniem. Neublížil som jej na fyzickej úrovni bytia, nikdy by som na ženu nevztiahol ruku. Skôr v citovej a emocionálnej úrovni, vôbec sa nečudujem tomu, že mi povedala, nech sa idem liečiť…
Túžim sa viac zladiť so svojou dušou, chcem počuť vnútorný hlas, byť prepojený s celkom. Trápi ma nevedomosť a rozmýšľam, prečo sme na takej nízkej duchovnej úrovni.
"Mal som pred spaním menšiu hádku s priateľkou a odvtedy sa mi v noci nič nesnívalo, alebo si ráno žiaden sen nepamätám. Do akej miery to môže súvisieť s tou hádkou?"
Ovládnutie vlastnej mysle je teda základný stavebný kameň pre ovládnutie nášho života. V momente, keď napríklad chceme podniknúť cestu okolo sveta, ale neustále podliehame myšlienkam, sedieť na gauči a pozerať televíziu, tak cestu okolo sveta prežijeme maximálne z televíznych programov.