Dobrý deň,
narazila som na vás a chcela by som sa opýtať, či toto môže byť len psychospirituálna kríza a či s tým môžem nejako fungovať. Mám veľmi ťažké stavy v podobe pocitov vlastnej neexistencie, ktoré prežívam celý život. Prvýkrát sa objavili v mojich deviatich rokoch, prichádzajú a odchádzajú. Vo veku pätnástich rokov ma tieto stavy držali dva roky doma a teraz, kedykoľvek sa vrátia, sú stále ťažšie. Základné funkcie v živote vôbec nemôžem vykonávať – nemôžem chodiť do práce, sústrediť sa na to, kto som. V tých chvíľach začnem mať ešte väčší strach, že zabúdam, kto som, nemám identitu, neviem, kde som, a všetko sa zdá nereálne. Bojím sa, keď vstávam, aj keď idem spať, a cítim, že som v nejakej čiernej diere a ničote, ktorá ma nechce pustiť.
Vnímam sa z iných uhlov ako zo svojho tela, mám pocit, že cestujem nechcene. Necítim sa bezpečne, bojím sa, mám úzkosti a často to nie je možné poriadne prežiť. Hľadám pomoc, porozumenie a cestu, kadiaľ ísť. Okrem toho prežívam vízie a cítim veci, ktoré nie sú v tomto svete, čo je nevysvetliteľný stav. Ľudia to na mne nespoznajú, ale môj vnútorný svet je len o prežití.
Búši mi srdce, potím sa, mám úzkosť, bojím sa smrti. K tomu sa mi dejú stavy znecitlivenia tela, mám pocit, že nemám svoju váhu, necítim svoj život ako svoj, nevnímam ľudí, ktorých poznám, ako známych. Moji rodičia sú mi vzdialení, seba v zrkadle nevidím ako seba. Je pre mňa zvláštne mať telo, cítim sa ako cudzinec. Často vypnem, akoby som stratila pocit seba samého, trpím nadmerným zabúdaním slov, mením vety. Mám potrebu neustálej kontroly aj svojho vzhľadu. Hľadám všade odpovede, ktoré sú protichodné a mätúce, neviem, čo je pravda a čo nie, niekedy cítim halucinácie. Nemyslím si, že vidím nereálne veci, ako vibrácie v priestore alebo bytosti, ktoré vídam od malička – sú viac než reálne a nevidím ich sama. Mám sny, kde nie som sama, a prežila som obdobie, keď ma unášali.
Niekedy sa necítim vo svojom tele vedome sama, v očiach to nie som ja. Prežívam agresiu, pretože sa cítim neviditeľná. Mám tlak na hrudi, bolesť v hrdle, závraty, pocity na vracanie, bolesť hlavy, akoby som odpadávala. Nemám energiu, niekedy sa cítim veľmi ťažká a potom zas, že sa nemám čoho chytiť.
Prežívam zmätok, bojím sa spať a tiež chaosu v myšlienkach, bojím sa, že som chorá neurologicky alebo srdcovo. Počujem vlastné myšlienky a podvedomie, aj keď nepremýšľam. V bezčase zaspávam a počujem myšlienky, ktoré som mala niekedy predtým, ale počujem ich teraz. Medzitým zabúdam a spomínam si, že vôbec existujem. Čas v mojom svete takmer neexistuje, nechápem, ako všetko plynie, priestor sa zmenšuje a zväčšuje.
Je to nejaké ťažšie štádium psychospirituálnej krízy? A prečo to nie je len raz za život, ale neustále sa vracia?
Ďakujem vám.