Od určitého obdobia používam okuliare na čítanie, na diaľku vidím perfektne. Skúmala som, čo vlastne z psychosomatického hľadiska nevidím, alebo nechcem vidieť a potláčam to v sebe. Úvahy nad týmto problémom a hľadanie odpovede ma naviedli k tomu, aby som si pohovorila so svojím Vyšším Ja. Odpoveď ako taká hneď nebola, ale dnes mi „náhodou prišiel“ na oči zaujímavý článok od psychológa Dalibora Špoka. Pri čítaní článku som si uvedomila veľa súvislostí a našla odpoveď, ktorú mi dlhší čas zrkadlila mama a ja som ju nechcela vidieť a neuznávala, že sa to môže týkať vôbec mňa.

Útek pred sebou samým

Toto je tá moja ľahostajnosť a psychologická duchovná lenivosť. Čož ľahostajnosť je dôsledkom zanedbania nášho vnútorného sveta. Jej prirodzeným prejavom je potom útek od tohto neporiadku do sveta vonkajšieho (druhé osoby, veci, činnosť, výsledky), ktorý má naše (vnútorné) problémy vyriešiť. Utiecť pred vnútornými konfliktmi a nepríjemnými zážitkami do prílišnej snahy pomáhať druhým a do vonkajších výkonov. Na tých samozrejme nie je nič zlé – pokiaľ však nie sú únikom. Presvedčenie, že nové, ako práca, auto, partnerka, kamaráti, bývanie, bude určite lepšie a všetko vyrieši. A potom znova a znova.

Ďalším prejavom je závislosť na práci, teda prílišný záujem len o vonkajšie výsledky, ktorými sa môžem pochváliť a ktoré môžem uvádzať ako argumenty pre svoju sebahodnotu… aniž by som sa musela konfrontovať so zjavnými alebo skrytými problémami v oblasti mojich vzťahov, môjho života alebo mojej duše. Áno, paradoxne jednou z príčin workoholizmu je lenivosť. Lenivosť zaoberať sa tým, čo je dôležité a čo má jadro vnútri nás.

Samozrejme racionálny prístup k životu mám a dávam dôraz na vonkajšie výsledky, na dôkladnú analýzu toho, či má súčasná práca, bývanie, partner, kamaráti sú pre mňa vhodní. Veď musíme byť v niečom stabilní a v niečom premenliví – je to súčasť života.

Ako prekonať lenivosť zaoberať sa vlastným vnútrom

„Psychologická a duchovná lenivosť či ľahostajnosť (latinsky acedia), označuje našu neochotu zaoberať sa vnútornými stavmi, zážitkami a ďalšími odkazmi, ktoré pre nás naša duša má, vydržať sami so sebou, byť chvíľu ticho. Prejav náhly, extrémny, silný, prekvapivý (teda neprimeraný), ak nám hovorí: rob revolúcie, všetko zmeň, všetko je lepšie inde, nič nemá zmysel, nič nie je hodnotné. Jedná sa pravdepodobne o prejav acedie.

Ak sú prejavy nášho myslenia miernejšie, ak sme schopní rozlišovať medzi pozitívami a negatívami, ktoré daná situácia prináša, dokážeme vidieť plusy aj mínusy riešení a zmien, ktoré nás napadajú (hoci vo vzájomných rozpore), potom sa jedná skôr o racionálny prístup k danej situácii.

Preto je dôležité kultivovať vlastnosti ako je odvaha a vytrvalosť. Odvaha je dôležitou schopnosťou aj pre samotnú vnútornú cestu a sebauvedomenie, čo nie je vždy iba veselým snívaním. Vytrvalosť znamená dať nášmu rozhodovaniu či pocitom, ktoré zažívame počas obdobia „lenivosti“ či apatie, dostatok priestoru. Nerozhodovať sa pri prvej myšlienke na zmysel toho, v čom žijeme. Nepodľahnúť prvej lákavej predstave, že inde je to lepšie. Skúmať sa. Analyzovať našu myšlienku naprieč kontextami, životnými situáciami, náladami."
V tomto článku budem inšpirovaná uvažovaním a múdrosťou psychológa Dalibora Špoka, autora aj tejto citácie.

Chvíľková nechuť vs. dlhodobý odpor

Ak viem, že ma moja práca väčšinou napĺňa, veľmi dobre dokážem odlíšiť, že sa mi do nej po obede „nechce“ (čo je prirodzené), alebo že už „tohto mám dosť“ (a bolo by dobré si oddýchnuť). Moje pocity, že niečo nie je v poriadku, sú chvíľkové, viazané na kontext (vyčerpanie, nahnevanie, nasýtenie). Dá sa ich dobre odlíšiť od ostatných. Príznaky acedie sú dosť často práve také – viazané na náladu, chvíľkové, nestále.

Iná situácia nastane, ak podobné pocity zažívam bez ohľadu na kontext. Keď sa mi do práce nechce nikdy. Keď k danému povolaniu (osobe, prostrediu) mám vždy odpor. To sú iné signály než obyčajná lenivosť či apatia. Hovoria, že tu nie je v poriadku niečo, nad čím by som sa mala vážne zamyslieť. Taký problém môže spočívať v mojich charakterových nedostatkoch, nevhodnom výbere prostredia, partnera či povolania, patológii druhej osoby, faktoch, že som svoju prácu už prerástla a je čas na zmenu a pod.

Nevhodné je zamieňať psychologickú lenivosť so skutočným vyčerpaním (alebo depresiou). Ak nás nebaví absolútne nič (vrátane koníčkov a príjemných aktivít), nie je to nutne prejav iba psychologickej lenivosti.

Nerozhodnosť ako dôsledok nepreskúmaného vnútra

Inak vďaka našej dlhodobej neochote sami so sebou hovoriť, analyzovať sa a odhaľovať odkazy, ktoré pre nás naša duša má, môžeme stáť pred absolútnou neschopnosťou rozhodnúť sa, čo ďalej. Táto nerozhodnosť sa prejavuje v „miernej“ a všetko prenikajúcej forme – hoci môžeme mať racionálne zanalyzované všetky pre a proti a získané všetky informácie (a získané skúsenosti), stále „nevieme“, ktorou cestou vo vonkajšom svete ďalej ísť.

Riešenie je opäť paradoxné: uvedomiť si, že toto „nevieme“, sa netýka len našich vonkajších možností, ale aj – a niekedy predovšetkým – nášho vnútorného priestoru, ktorému sme nevenovali dostatok pozornosti, ktorým sme dostatočne neprešli, pretože sme to nikdy nepovažovali za podstatné. A to je definícia acedie.

Ako sa vyhýbame skutočným problémom

Na psychologickú lenivosť sa tiež môžeme pozerať ako na naplnenie vnútorného priestoru vlastného vedomia banalitami alebo prílišným, neprimeraným zameraním len na obmedzený úsek našej životnej reality: myslieť na prácu, nie na vzťahy; myslieť na večerný seriál, nie na to, či som vlastne dobrým človekom.

Acedia je obľúbeným útočiskom obranných a vyhýbacích stratégií: ale veď ja nemôžem, pretože… (som slabá, môže za to okolie, mala som nešťastné detstvo, nemám čas, mám vážnejšie starosti, mám traumu či psychickú poruchu, manžel či mama je chorá).

Áno, všetko z toho môže byť pravda. Ale problém je v neprimeranosti, v prílišnom dôraze, aký týmto vetám dávame: vtedy sa z pochopiteľných výhovoriek stávajú hlúpe výhovorky. Za niečo naozaj trochu môže nepriaznivé okolie, a trochu moje nešťastné detstvo, a trochu vážnejšie starosti, ale nemôžu za všetko, vždy a v plnej miere.

Aj z nešťastného dieťaťa môže vyrásť šťastný človek – ak sám chce. Aj uprostred najvyťaženejšieho dňa si môžeme nájsť dvadsať minút na niečo, čo je tiež dôležité – ak sami chceme. „Cítiť sa ako obeť“ alebo „na nič nemám čas“ sú obľúbenými maskami démona psychologickej lenivosti.

Amira, študentka Equilibria Academy

Pridaj sa k nám do Equilibria Academy.